Zvyky
Podžiaran Papradno
„Veru je Papradno veliká dzedzina,
kolom dookola vŕškyma hradzená!
Kedz okolo pozreš, vidzíš vrchy krásné:
Lazúru, Dúbravu, Zelenovec, Brusné.
Samé hory, vrchy, súvezy a grapy.
Po ních sa náš človek morduje a trápí.
V lece seno zvážá dolu na svlači,
v zime zas na chrbtoch hore hnoj vláčí.
Papradňanský chotár, tene strašno duhý.
Z vrchu Javorníka ledváj vidzíš Luhy.
Nevjem, či je pravda, ale tak sa vraví,
dve hodziny trvá cesta k nám z Moravy.
A kým préjdzeš z dzedziny len pred Ostravice,
už aby si mysľel na nové strevice.
Šake to Papradno duhé jako syseľ.
A v ňom dohromady cisíc šesto čísél.“
Štefan Meliš
Papradno. Dedina ležiaca v hlbokom objatí Javorníkov. V brázde otvorenej na juhovýchod, ktorou preteká potok Papradnianka utvorených z prameňov vyvierajúcich v nadmorskej výške okolo 820 m n. m. pod Malým a Veľkým Javorníkom. Ústi pravostranne vo Váhu pri Podváží. Reliéf chotára o rozlohe 596 ha je hornato kopcovitý, členitý, v nadmorskej výške od 398 do 1 071 m n. m. s početnými úbočiami a dolinkami. Príroda chotára poskytuje priaznivé podmienky pre život rozmanitej zveri a vtáctva.
V súčasnosti má 2 532 obyvateľov, ale bolo ich aj viac, aj menej. Najviac v roku 1965, a to 4765. A menej? Určite vtedy, keď sem prišli prví obyvatelia v neskorej dobe kamennej, o čom svedčí nález úlomkov brúsnej kamennej sekery. Žiaľ, písomná zmienka o tom nehovorí.
Prvá písomná historická pamiatka o Papradne, vtedy Kosárfalve, je z roku 1525. Obec a okolitý chotár patrili feudálnemu panstvu Bytča. Ucelený Papradňanský chotár vznikol v 15. storočí oddelením sa od pôvodného predošlého chotára Veľká Jasenica. Papradno malo v roku 1546 deväť domov, v roku 1592 malo večite poddaných sedliakov 5 s polovičnými usadlosťami, 9 sedliakov s jednou usadlosťou, 2 sedliakov s jednou a štvrť usadlosťou a 1 sedliaka s jednou a pol usadlosťou. Poddanstvo sa dedilo na pokolenie. Večite poddaní plnili feudálnemu panstvu Bytča poddanecké dávky peňažné, naturálne a robotné. Robotné povinnosti boli: kosenie lúk, sušenie trávy, stavanie kolíb v horách, pasenie oviec a iných hospodárskych zvierat, lesné práce, vozenie dreva, brvien na pílu v Stupnom, cestné práce a iné roboty podľa potrieb panstva. Poddanecké peňažné a naturálne dávky v roku 1592 Jurajovi Thurzovi: 9 zlatých, 78 denárov, 13 m3 a 1 korec jačmeňa, 13m3 ovsa, 5,5m3 chmeľu, 1 korec hrachu, korec konopného semenca, 30 sliepok, 90 baranov, 141 kusov ovčieho syra a 11 popruhov. Valachom poskytovalo panstvo niektoré privilégiá v úľavách poddaneckých povinností podľa noriem valašského práva a zvyklostí. Výsadné postavenie mali valašskí vojvodovia, ktorých si valasi volili so súhlasom vrchnosti a ktorí mali súdne právo v priestupkových veciach v mene vrchnosti.
Symbolom valašského osídlenia obce i valašstva a sídla valašského vojvodu v Papradne je zachovaný otlačok – erb so znakom stojaceho barana na pažiti – pečať obce Papradno – z roku 1757, ktorú richtári dlhodobo používali, ako vidieť z odtlačkov pečatí.
Po skončení poddanstva v r. 1848 sa postupne rozvíjal slobodnejší spôsob zamestnania a hospodárenia. Malá úrodnosť pôdy a výťažok z chovu dobytka nepostačovali na obživu, čo spôsobilo, že asi 200 detí bolo odvezených na Dolnú zem, aby žili u cudzích ľudí, ktorí im mali dať čo jesť. Chudobné podmienky nútili ľudí hľadať zárobok pre obživu. Chodievali v skupinách na poľnohospodárske práce najmä do Nemecka (tzv. Prajskej), do Maďarska v Barnamede na Huszár salaš, Szivam salaš, Kozépso salaš, v Slavonii do Erdevégu, do Segedine a inde. Odchádzali na Hromnice a vracali sa na Luciu. Na výžinky chodievali k veľkostatkárom do Petržalky, do Trnavy a Piešťan na žatevné práce, na Liptov na vykopávku zemiakov. V rokoch 1900 – 1910 odchádzali muži za prácou do Ameriky, po roku 1918 do Francie. Spieva sa o tom napr. v piesňach Už ten môj mužíček z Ameriky idze a Katerínka
Dedinu Papradno pôvodne charakterizovala výrazne potočná radová zástavba. Prvé drevené domy sa stavali pozdĺž rieky a boli postavené na pňoch. V roku 1546 ich bolo deväť. Mali rozmery 4 x 8 metrov a boli pokryté šindľom. Boli trojpriestorové: izba, pitvor, komora. Z Pitvora východ na povalu, niekde priečka pre malú komôrku. Izba mala podlahu z udupanej hliny, malé okná, v kúte stála hlinená pec s ohniščom, a pod povalou bola dymová diera. Najstaršie domy majú krokvy, laty, zátylné dosky a skulníky, pribité drevenými klincami. Typické pre tieto izby boli široké drevené lavice, ktoré slúžili aj na spávanie. Dvory boli neoplotené. K domu patrila aj maštaľ a humno. V jednom dome bývalo i viac rodín – jedna rodina v jednom kúte izby, druhá v druhom, ohnišče bolo spoločné. Takýto typ domu sa, žiaľ, v Papradne nezachoval ani jeden.
Najstarší obyvatelia sa živili chovom oviec a kráv a pri tom pestovaním obilia, ktoré vyrástlo malé – len také žabe po kolená – jačmeň, ovos, pohánka, škribica, zo zeleniny pestovali hlavne zemiaky, kapustu a kvaky.
Počet obyvateľov postupne narastal, domov pribúdalo nielen v dedine, ale aj v priľahlých horách, kde obyvatelia bývali alebo iba v lete, aby sa na zimu vrátili do dediny, alebo „zimú – letom“, a tak vzniklo 80 osád – bačovov viac či menej vzdialených od dediny, z ktorých najznámejšie sú: Podjavorník, Bučkové, Cisová, Dolinky, Kŕžeľ, Žilín, Medvedzie, Grúnik, Modľacín, Hlaná, Žíhľavy, Hanajovce, Chchmákovce, Komjatné, Košiary, Koškovec, Krížovec, U Ľapatvo, U Levčvo, Majer, Jastrabie, Mäčiarová, Ostravice, Podžiar, Pri skale, Slacinky, Suchá, Veľké a Malé Brusné a iné.
Ľudia v Papradne žili svojským životom – na jar, v lete a v jeseni sa trápili na kamenistých políčkach, aby v zime bolo čo do úst, a v zime, keď snehu napadlo po strechy dreveničiek, sedeli pri peci a opravovali či vyrábali nástroje a náradie potrebné na prežitie: šindzely, praslice, vretená, kolovraty, kozlíky, zvíjače, krosná, brdá, niceľnice, člnky, štranky, povrazy, drevené nádoby, lyžice, varešky, švrliaky, hrnky, misky, merky, hrotky, žbenky, lahvice, putne, žbary, geľaty, korytá, sudy, truhly, súseky, hrable, vidly, brezové metly, plietli košíky z vŕbového prútia, lykové koše z lieskového dreva, slamené nádoby a predmety, šili vlnené a súkenné zimné odevy i konopné a ľanové letné oblečenie. Ženy priadli, tkali koberce a plátnové plachty, drápali perie, šili jednoduché oblečenie, vyšívali.
Cez deň chlapi vozili hnoj na saniach, do ktorých zapriahli kone alebo kravy. Chudobní hnoj vynášali na pole aj v plachtách na chrbtoch. Chodili na drevo, aby bolo čím kúriť, lebo zimy bývali dlhé a studené.
Ich život bol poznačený bežnými radosťami, ale aj starosťami, trápením a bolesťou. A tých bolo dosť: požiare, povodne, choroby, pri ktorých vyhynuli niekedy aj celé rody.
Rímsko-katolícky farský úrad v Papradne bol zriadený v roku 1734. Dovtedy Papradno patrilo do Rímsko-katolíckej farnosti Jasenica. Prvým správcom bol farár Martin Ujhely , najdlhšie (1939 – 1993) Ján Gašínec. V marci 1773 pôsobil na papradňanskej fare františkán Hugolín Gavlovič, ktorý napísal okrem iných diel aj cyklus poučných básní „Valašská škola mravov stodola“. Starý drevený kostolík bol postavený okolo roku 1700 v strede starého cintorína. Po tom, čo zhorel, začalo sa na stavbe nového kostola v neskoro barokovom slohu. Na výstavbe sa zúčastňovali všetci farníci Papradna a Brvnišťa, tehly dovážali, aj na chrbte donášali z Bytče. Dokončený bol v roku 1792. Terajšia obrazová maľba je z roku 1928. Na hlavnom oltári je socha sv. Ondreja, patróna kostola, po stranách sú sochy sv. Štefana a sv. Imricha. V roku 1950 bol nainštalovaný nový trojmanuálový 56 registrový nádherný chrámový organ. Na veži je súbor šiestich tónovo zladených zvonov (sv. Ondrej, sv. Ondrej, sv. Cyril a Metod, sv. Ján XXIII., Pax, sv. Peter a Pavol)
V Papradne sa zachovalo viacero zvykov. My sme museli byť asi vo všetkom iní. Tak, ako sa inde chodilo v maskách na Fašiangy, u nás veru nie. Krásne masky spolu s Emíľom (handrová bábika) chodili u nás na Veľkonočný pondelok. Okrem Jánskych ohňov sa u nás pálili ohne „Na Dzura“, výnimočným zvykom, ktorý nám nedá nespomenúť je „Chodzenie po máji“. Ale poďme postupne:
Koľada
Nosila do stavaní požehnánie a ščastný rok. Po Koľadze chodzili od Nového roku do Troch kráľvo pánko, organista, kosceľný, miništranci a dva vartáši, aby posvacili stavaňja farníkvo. Na Koľadu čakala celá rodzina sviatečne oblečená, kerá stála pri stole, na kerém bol čistý bielý obrus, sviečka, krížík a zbožie. Prichodzili s pesničkú narodzil sa Kristus Pán, radujme sa... alebo Herodes tomu neveril, že sa Kristus Pán narodzil... Túto pesničku mali nerady dzievky, čo sa chceli vydávac, lebo že tam, dze hu zaspievali, tam sa dzievka čaško vydala, mosila ešče rok čakac. Organista napísal na dvere kriedú 19-G+M+B-05, pánko dal na stvol sväté obrázky a hrsc cukrolíkvo pre dzeci. Zbožie, keré bolo na stole vysypali do vreca vartášom. Niekdze prichystali áj štokrlík s bielým obrusom, na kerý si sádol pánko. Kedz stal, chytro si naň sadla dzievka, aby sa do roka vydala. A dze hých bolo vyše, jako sa len predbiehali, kerá pŕv!
Chodzenje po máji
Je netradičným zvykom na Kvetnú nedeľu, ktorý sa zachoval len v niektorých obciach. Na Kvetnú nedeľu chodila skupina 12 – 13 ročných dievčat s ozdobeným májom (jedľovou vetvičkou) po númeroch a spievali pieseň Prišól Pán Boh z Jasličék. Tá je netradičná tým, že sa spieva len jednohlasne a všetky ostatné piesne sú dvoj-trojhlasné. Je viac skandovaná ako spievaná. Je spojením kresťanstva, ale aj nekresťanského života... veď sa v nej spieva: Svatý Juri volá, zem sa mu otvárá... V domoch im dávali za odmenu vajíčka pre šibačiarov, ale v bohatších rodinách aj nejaký ten peniažek. Ako babka Julinka Bašová povedala, „Najprv išli k Jankavíkovi, lebo tam im veždy dali päc vajéc“
Šibačiari
Na šibáky (Veľkonočný pondelok) ešte za tmy vstali mládenci, aby boli prvými, ktorý zastihnú dievčatá ešte v posteli. Vyobliekali sa do sviatočných krojov, ale častejšie chodili prezlečený v maskách – mali začiernené tváre, oblečené sukne, záponky, staré handríščská, bombarďáky, ktoré im bolo vidno spod sukieň. Nesmeli medzi nimi chýbať ženích s nevestou. Volali ich šibačiari. Nosili so sebou drevené nožnice a drevenú britvu a na dvore dievčat zahrali kráte divadlo – medzi nimi akože ostrihali a oholili jedného zo šibačiarov. Nosili so sebou Emíľa (z handier urobeného panáka), s ktorým vyvádzali rôzne somariny: hodili ho do rieky, pohadzovali si ho medzi sebou, hladkali ho a ponáhľali sa aj s ním za dievkami. Dievčatá sa veru ťažko pred nimi skryli. Keď ich našli, vyšuscili na nč ze dve putne studzenéj vody alebo hých hodzili do rieky, vyšibali ich korbáčom, aby nedostali svrab. Dievčatá ich za to ponúkli trúnkom a dali im surové vajíčka.
Redika
Ako ubúdalo snehu z polí, míňalo sa i krmivo pre dobytok. Ľudia netrpezlivo vyčkávali, kedy sa rozpleščia a zazelenejú bukové omlády, aby sa vyredikali so statkom na bačovy a strávili tam celé leto, ba aj časť jesene. Pred odchodom zapichli vŕbový prút na hnoj – znak, že už nie sú doma, zapriahli kravy do voza, naň naložili periny, lovíšky, žbenku, žbar a všetok potrebný riad, čosi oblečenia a navrch malé deti.
Gazdziná kravičky pomadzila, aby sa neklali, dala im cesnek v kabáči, aby boli zdravé, pohladzila ich vajcom, aby boli pekné a obliala vodú, nech sú čerstvé. Za voz uviazali teľa, potom nasledovali ovce, prípadne kozy a redika sa za hlasného zvonenia zvoncov na krku zvierat a hlasného bľačania pohla.
Cestou gazdiná načrela do baherky vody na brodoch a schodzelniciach a keď došli na bačov, vodou pokropila statok, na chvosty mu uviazala kúsok červenej látky, aby ho chránila proti zlým silám, keré odebierali kravám mlieko, aš tyto celkom prisušili. Za týmto účelom pálili aj jánske zeliny a nimi okiadzali kravy. Keď odohnali zlé sily od statku, vyhnali ich aj z chalúpky – gazdiná ju vykropila. Potom poskladali veci z voza a najedli sa. Deň sa skončil, aby prišli ďalšie dni plné roboty, ale aj zábavy a spevu. Ak sa niektorej krave niečo stalo, ženy sa vedeli „dobre porozprávať“: „Že sa nehanbíš. Krave si mi porobila a čiľ sa prihováraš, aj tvoja mac čarovala, aj ty to robíš. Vimiačko hej zatrvrdlo, ani nestrekne a ešče sa aj mlieko vleče. Fuj. Ba ty si porobila mojemu chlapovi, lebo furt len teba má na mysli, ty oščinoha jakási!“ Bačvovky museli cez deň veľa stihnúť: opatriť statok, navariť, postarať sa o deti, spracovať mlieko, obrobiť políčka, nasušiť sena, nanosiť lístia, čečiny, dreva. Hodiny nepotrebovali. Každá sa vedela orientovať podľa slnka alebo čas určovali podľa tieňa stromov či skulníka. Na bačovoch bývalo rušno. Ozývalo sa z nich zvonenie zvoncov, bľačanie dobytka, spev, ujúkanie i vykrikovanie jednej bačvovky na druhú: „Héj, Marišáá, či si už navarilá? A čohože dobrého? Kedyže zejdzeme dolu do dzedziny, čé tam nového? A do Byčče sa nestrojíš?“ Hlasy mali pevné, ozvena ich niesla doďaleka.
Chlapi a mládenci cez týždeň obyčajne zišli do dediny čosi porobiť okolo domu, ale na sobotu sa vracali späť. Večer zobrali harmoniku a veru veselo bývalo najmä na tých bačovoch, kde boli slobodné, na vydaj súce dievky.
Na bačove trávili veľa času prípravou na zimu. Sušili seno, niektorí chystali drevo, zbierali zelinky, sušili huby a ovocie. Zo skýšteného mlieka ohrievali tvaroh. Časť tohto tvarohu nosili do dediny, časť premiesili so soľou a tlačili do geľát podobne ako bryndzu a zo zvyšného robili malé hrudky alebo placky - homôlky, ktoré potom na poliení sušili a odkladali do plátenných vreciek. Na bačove aj mútili maslo, ktorého veľkú časť potom predávali v Bytči alebo na Morave. Z bačova pravidelne znášali mlieko do dediny v lahviciach spolu s tvarohom a maslom
Keď začalo padať lístie, bačovy stíchli. Ich obyvatelia sa zredikali do dediny, aby tu prečkali zimu a na jar sa vrátili späť.
Uherky
Keď sa blížilo k Jánovi, začali si gazdovia viac všímať trávy na svojich, ale aj spoločných lúkach, či už náhodou nejde do kvetu. Obyčajne sa sená robievali až po Jáne, no bývali roky, že bolo treba kosiť aj skôr.
Ako náhle bola tráva súca pod kosu, dohodli sa chlapi a išlo sa na spoločné lúky. Sprvopočiatku jedna lúka jedného gazdu sa postupne rozdrobovala s tým, jak sa jednotlivé rodiny rozrastali, preto vznikli spoločné lúky. Podľa toho, koľko mala ktorá rodina podielov na lúke, toľko koscov ju zastupovalo pri spoločnom kosení. Chlapi sa poschádzali často ešte pred brieždením, aby boli čím skôr na lúke a zachycili čo najvyše rosy. (Nie darmo sa hovorí, že „za rána za rosy najlepšie sa kosí“) Ale skôr, ako začali si spievali, lebo bez spevu by to ani nešlo. A tak sa okolitými horami nieslo „Janíček trávu seče, kosa mu kosic nechce...“
Kosili takmer bez prestávky, aby stihli čo najskôr pokosiť, kým nebudú také páľe. Akurát čo sem – tam niekto odbehol nabrať zo studienky vody do širáka alebo podal ostatným kondvičku, či lovíšek s kýškú, aby nachvíľu zahasili smäd. Niekedy ešte nemali hotovo, keď sa z doliny ozval spev Hrabala bych, hrabala, to zelené seno... To prichádzali gazdiné s dievkami, aby doniesli frištuk a poroztriasali trávu, že by lepšie presychala.
Keď chlapi dokosili, posadali si, aby pojedli, čo im ženy nachystali. Komu sa čo ušlo – spojnicu s burejím mliekom, zemáky s kýškú, úhrabky, strúhané žmolky s tvarohom, dokopy...
Za ten čas ženy s dievkami poroztriasali trávu. Nakoniec, aby sa dielo vydarilo, si ako ináč spoločne zanôtili: Uže popolodni, uže od večera či Nezachádzaj slúňa, nezachádzaj ešče a pomaly sa spoločne pobrali do chalúp. Cestou dolu sa samozrejme zasa spievalo.
Seno bolo treba ešte obracať a dosušiť. Túto prácu často robievali bačvovky za to, že mohli potom pásť statok na otave, ktorá vyrástla na uľahli. Keď bolo seno usušené, opäť sa gazdovia zišli a začali ho deliť na uherky (kôpky). Na každý jeden diel pripadla jedna uherka. Dohodli sa, kto bude uherky robiť. Veľkosť uherky merali pomocou povrazu alebo rohovej plachty, a to tak, že prehodili štranek cez kopu sena a skúšali, či sú všetky rovnako pevné, aby nebola niektorá príliš našuchorená. Samozrejme sa to nezaobišlo bez dohadovania, šomrania a občas aj nadávania. Ale napokon sa vždy dohodli a podelili. A tu už prichádzali na scénu ženy, lebo dopraviť seno dolu do doliny k vozom bola ich práca. Buď ho nosili v batohoch alebo ho ťahali na svlači. Muži potom seno dopravili domov a spolu zo ženami a deťmi ho spratali na polešenie alebo na povalu. Keď sa im nezdalo úplne suché, tak ho posýpali soľou, aby nestuchlo a nechytilo sa. A ľudia mali o jednu starosť menej...
Na Jána
Noc z 23. na 24. júna mala veľkú moc. Na zakvitnutých lúkach plných svätojánskych mušiek sa poschádzali mládenci a dievčence z gruntov okolo ôsmej – deviatej hodiny večer, kedz už poodbývali statek a šetko porobili na zajtrek, aby oslávili Jánsku noc. Spievali, len tak hučalo, za sprievodu harmoniky, tancovali pri vatre, ktorú si nachystali dopredu, aby bola čo najväčšia – väčšia ako mali na inom bačove alebo v grunte. Verili, že svätojánsky oheň má zvláštnu moc. Kto ho preskočil, do roka nemala k nemu prístup smrť, ale kto do neho spadol, v ten rok ho stihli nešťastia, ba mohol aj zomrieť. Výskajúc a ujúkajúc vysoko vyhadzovali horiace polená a patyky a prekárali sa navzájom. Neskoro večer sa dievčence rozbehli po lúke a zbierali kvety, aby si uvili vence, ktoré vyhadzovali na strechu. Keď venček spadol na zem, dievča sa do roka nevydalo. Na koľkej šiare sa venček zachytil, o toľko rokov šlo na sobáš. Kvety si odnášali aj domov, aby si ich dali pred spaním pod hlavu. Čo s im v tú noc snívalo, to sa im malo do roka splniť. Tá, ktorá našla pod zlavnicú v kvetoch mravca, mala sa do roka prespac.
Všetky rastlinky, čo kvitli v túto noc, mali liečivú silu. Nesmeli sa ale trhac bárkedy, mosili sa zbierac len pri mesiačku, poky nevyšlo slúnko. Kedz hích natrhali za slúnka, strácali svoju liečivú silu aj moc. Na Jána nosili čerstvé poľné kvety aj do koscela na posväcenie.Nimi potom okiadzali statek, aby ho neuriekli a aj kedz už ból urieknutý (chorľavel, chudol, nepásol sa, kravy prisušili mlieko). Vravelo sa, že v tú noc sa odkrývali poklady. Dostal sa k nim len človek, ktorý si do krpcov presne o polnoci vložil rozkvitnutú feračinu. Nebolo to ľahké, lebo feračina rozkvitá iba na chvíľočku a to iba raz za niekoľko rokov – a tak nezbohatol nikto. Vzácnosťou bola aj jánska rosa. Ak si na ňou dievča zavčas rána umylo tvár, skrásnelo. Rosa vracala ľuďom aj zdravie, zlízala vredy z tela, ak sa človek vyváľal nahý v tráve na lúke. Dnes na jánskych lúkach už nepočuť spev ani mládencov, ani dievčat. Zelinky na Jána ešte i teraz zbierajú niektoré staré ženy a zachovávajú takto zvyky našich predkov.
Na Ondreja
Keďže je sv. Ondrej patrónom nášho kostola, je 30. november u nás jedným z najvýznamnejších dní v roku. Začína sa ním advent a s ním ranné sväté omše – roráty, na ktoré ľudia chodievali s lampášom či sviečkami v ruke. Tento deň bol bohatý hlavne na veštby o vydaji. Večer sa poschádzali na grunce a mali so sebou hrotek a hrabovú halúzku. Každá sa rozbehla k domu svojho milého a triasli plotom hovoriac: „Ploce, ploce, trasem ca, svätý Ondrej, prosím ca, daj mi téjto noci znac, kerého já muža budzem mac.“ Hrabovou halúzkou poometali dom aj zem okolo a hovorili: „Ometám ohrebielkom, ometám ohrebielkom, aby prišli šelijací – aj chudobní aj bohací, len aby som sa pod čapec dostala a do roka som sa já vydala.“
Potom výskoky bežali späť na miesto, kde sa mali stretnúť a spolu šli k trom brodom a k trom schodzelniciam (sútokom troch potokov). Tu si načreli trocha vody do hrotka a umyli sa v nej. Večer zase liali olovo cez uško kľúča do studenej vody. Uliate olovo ukázali starým ženám a tie z neho vedeli prečítať: kruh veštil vydaj, truhla smrť, kolíska slobodnú matku.
Postní dzeň v Papradne
Na Ščedrý dzeň – po našjém Postní dzeň sa až do večere poscilo – držal sa pôst. Ráno gazda zakúril v peci, poodmétal sňáh, jak prez noc napádól, potom išól pre stromek, kerý v Papradne zovú máj. Gazdziná obriadzila statek áj stavaňje. Poométala pavučiny, pozametala zem, vydrhla riady popolom, aby neboli mastné a pomály začala s prípravú ščedrej večere.
Staršie dzeciská héj pomáhali a mladšie chystali ozdoby na máj – na jabúčká pouvazovali ňici, oprášili slamené ozdoby a neskôr vyrábali salónky z kvaku a ozdoby ze farebných papjervo. Máj zdobil gazda z dzeciskámi.
Pred večerú šlo do koscela jedno z dzecísk na sväcenú vodu a ňú gazda vysväcil celé stavaňje áj ze šetkým, čo tam bolo a bývalo. Cí, čo sa prez rok starali o statek išli modliací sa do maštale a niesli na riečici chleba a mäd. To dali statku a áj ho pomädzili.
Pred večerú chodzili po dzedzine grici s kyjákyma a naháňali dzeciská, keré na ních vykríkali: „Gric má holú ric!“ Medzitým gazdziná začala prescierac.
Položila na stvol celý snopek jačmeňa alebo ovsa áj s klasom. Ten sa potom na Ščefána pouväzoval na stromy, aby áj vtačacká mali sviatky. Na každý roh stola dala malý bochník z chlebového cesta, aby bola dobrá úroda. Do prostriedku pár strúčkov cesneku, aby boli šetci v dome zdraví. Zepár šestákvo, aby netreli núdzu a trochu cukru alebo cukrolík, aby boli šetci na seba dobrí. Šetko to prikryla bielým obrusom alebo kúskom plátna. Šetci sa sviatečne poobliekali.
Gazdziná ze staršiu dzievkú alebo nevestú ponosily na stvol šetku strovu, hromničnú sviečku, krížík a pácerky, ľebo od ščedrovečerného stola sa ňesmelo počas večere odéjsc. Na stoľe bola kapustnica s hubámi zapražená maslom, niekdze áj šošovica či fazuľa, pupáky z tvarohom alebo makom, pohánková kaša, nakrájaný chľjeb prípadne celta aľebo makovník. Nejaké to jabúčko, oriešek, zápečky, sušjalky, pálené, oplátky a mäd.
Nájpŕv sa společne pomodlili. Potom gazda poďakoval Pánu Bohu za šetky milosci a dary. Šetkým ščascitoval pokojné a požehnané sviatky:
„Śčascitujem vám na tyto nové nastávajúcé Sviatky,
aby vám dal Pán Boh zdravia, ščascia, hojného Božského požehnánia.
Na statečku rozmnoženia, na dzietkách potešenia.
A na poli hojný úrod a po smrci večný život a šetko,
čo si od Pána Boha žiadáce a pýtáce.
Pochválený budz Ježíš Kristus!
Potom hých pomädzil tak, že hým mädom urobil krížík na čelo a jemu gazdziná. Dospelí si pripili páleným a začalo sa večerac.
Jedlo sa ze společnéj misy, aby rodzina držala spolu. Nájpŕv omädzený oplatek, potom kapustnica ze chlebom, kaša, pupáky a nakonec celta a ostatné lafrcinky.
Na stole ból áj jeden prázdný tanier pre pocestného a pod stolom ból hrotek, do kerého odložili trochu z každého jedzenia, a to sa potom dalo statku.
Po večeri sa obyčajne na venku postretali susedzi, ščascitovali si navzájom a jako ináč zaprali ty naše svjatkové. A chodzilo sa áj lazic po rodzine. Po večeri chodzili betlehonci s gricom aby ľudzom ščascitovali, zaspjevali a oznámili radostnú zvesc, že sa Kristus narodzil.
To trvalo až do polnoci, kedy sa odchodzilo do koscela na polnočnú omšu zvanú Ucjereň.
Na Ščefána
Na Štefana, ešte predým, ako šli do kostola, poviazali Štefanov – tých starších provieslom a tým mladším dali červené stužky.Bolo zvykom, že na Postní dzeň sa na stôl dal celý snopek jačmeňa alebo ovsa áj s klasom. Ten sa potom na Ščefána pouväzoval na stromy, aby áj vtačacká mali sviatky a aby stromy dobre rodzili.
Čo nás mrzí, je fakt, že sa nezachovali tance typické pre Papradno. Je to spôsobené asi tým, že už v roku 1898 bola v Papradne založená dychovka, ktorá vytlačila pôvodné tance polkou a valčíkom. Až po roku 1925 sa zakladal a obnovoval spevokol. V papradňanskej ľudovej piesni sa prejavuje svojrázna kultúra našich predkov, ale aj v jeho starobylom kroji, zvykoch, ľudovej umeleckej tvorivosti a ľudovom nárečí. Pôvodných papradňanských trávnic – lyrických ťahavých piesní – bolo veľa. Plnozvučné papradňanské ľudové piesne, najmä v časoch bačovaní, oživovali osady i doliny a úbočia, ktoré spätne vracali ozveny krásnych dojímavých melódií, akoby prejav vďaky života a prírody. Vznikali pri práci, v lesoch, na bačovoch, uprostred krásnej prírody, v domoch pri priadkach i pri rodinných slávnostiach. Výšivky hýria storakými farbami a motívmi, zdobili nielen ľudí, ale aj svoje príbytky, na ktorých nájdeme vyšité aj známe pravdy: „Kdo doma radosťi ňemá, márne hu v cudzine hľadá.“
